Usmievaj sa, mysli pozitívne, veď život je krásny!

Takémuto kroku spravidla predchádza obdobie dlhodobého trápenia, boja samého so sebou, sebaľútosti, sebaobviňovania, výčitiek svedomia, nezodpovedaných otázok (prečo práve ja?), neschopnosti svojmu stavu porozumieť... a to sa môže vliecť týždne, mesiace, ba aj roky.

Viem o čom hovorím, sama som si tým prešla. Dobre si pamätám na všetky tie reči o lenivosti a nedostatku ambícií. Hučali mi v hlave počas celej strednej ako siréna. Bola to pravda – nemala som ambície, pretože som bola skalopevne presvedčená, že do dvadsiatky zosnovám bezchybný plán, ako si účinne siahnuť na život. A teda ambície nepotrebujem. Mala som len jedinú - spoľahlivo utýrať svoje odporné, tučné a škaredé telo a odprevadiť svoju bezcennú, odsúdeniahodnú dušu do najčernejších pekiel.

Netuším, či to bolo nedostatkom skúseností so samovraždami alebo mojou zníženou schopnosťou plánovania detailov, ale – nevyšlo to. Bola som nútená stráviť pár otrasných týždňov na mieste, na ktorom sa nikto neprizná že bol a radšej si vymyslí dovolenku v Tatrách. Keď som konečne opúšťala brány spomínaného zariadenia, v ruke som mala recept na lieky a na čele nálepku „blázon“. Zvierala som ten papierik, pozerala naň a snažila sa zmieriť s krutou pravdou. Nie som normálna... som šibnutá!

Trvalo veľmi dlho, kým som pochopila, že môjmu stavu už pomôže len svätená voda alebo psychiatrická liečba. Nastalo obdobie hľadania samej seba, formovania životných priorít, ale aj boja s celou plejádou závislostí na „umelom šťastí“ (počnúc cigaretami, končiac tvrdými drogami). Vlieklo sa to ťažkopádne a pomaly. Tí, ktorí vedia, o čom píšem mi dajú za pravdu. Človek sa s tým pasuje dlho, predlho, kým vôbec uvidí nejaké výsledky - týždne, mesiace... ba aj roky.

Zo všetkého najviac som neznášala reči o „vzchopení sa“, „pozitívnom myslení“, „hľadaní si činnosti čo ma baví“ (v takom stave vás nebaví nič), a úplne najviac ma vytáčala veta „no vidíš, že to ide keď sa chce...“. Tá zvyčajne prichádzala po mojom zúfalom pokuse uspokojiť neodbytnú snahu okolia zlepšiť mi náladu a ja som sa s vypätím všetkých síl usmiala, aby som mala od nich pokoj. Zrejme si mysleli: usmiala sa, čiže už je všetko oukej; vec je zažehnaná, odložená ad acta a ide sa ďalej. Ja som pochopila, že takúto ma chcú mať a naučila som sa vystupovať ako najšťastnejší a najbezstarostnejší človek na zemeguli. Všetko moje trápenie zostalo zabarikádované v mojej osobnej zložke u psychologičky. Neznamenalo to ale, že neexistovalo. Bolo len dobre skryté pred tými, ktorí (aj keď navonok prejavovali spoluúčasť) s ním nechceli mať nič spoločné. Netýkalo sa ich. A bolo také... nezrozumiteľné. My ľudia neradi priznávame, že niečomu nerozumieme. A často ani nechceme porozumieť niečomu tak... depresívnemu. Strašidelnému. Tajomnému. Máme radšej tie príjemné veci.

Po dlhej a náročnej liečbe ma čoskoro čaká úplné vysadenie liekov. Končím vysokú školu, dvere do sveta sa mi otvárajú a ja sa hrozitánsky teším. A tááák veľmi chcem žiť!

Netvrdím, že niekomu zazlievam nedostatok všeobecného prehľadu len preto, lebo depresii nerozumie. Naopak – som úprimne rada, že sa väčšina z vás nedostala do situácie, kedy bola nútená porozumieť chtiac-nechtiac. Apelujem skôr na tých, ktorí by chceli, a nevedia. Na tých, ktorí majú vo svojom okolí niekoho, pre koho depresia naozaj predstavuje problém, a nie len prechodný stav spôsobený pochmúrnym počasím. Nepodceňujme ich problémy! Počúvajme... podržme keď treba... nemoralizujme... neodsudzujme... nesnažme sa ich problémy zľahčovať. Naozaj nie je jednoduché s tým žiť. Učme sa empatii a urobme život depresívnych ľudí krajším – aj bez silených úsmevov...